Bikros

Bikros je individuálny šport, pri ktorom súťaží skupina jazdcov medzi sebou na špeciálne upravených tratiach približne 400 metrov dlhých s radom skokov. Celá trať je väčšinou postavená na pomerne malej ploche a medzi štartom a cieľom je len malý výškový rozdiel. Rozhodujúca je tu rýchlosť, výbušnosť, ale tiež cit pre bicykel pri dlhých letoch na veľkých skokoch. Tiež drzosť, priebojnosť a rýchlosť rozhodovania v bojoch po štarte a v zákrutách. . Je to šport, ktorý v deťoch rozvíja mimo telesnej zdatnosti aj ich individualitu, dynamiku, priebojnosť, rýchlosť myslenia, rozhodovania a reakcií. Venujú sa mu deti od 5-ich rokov až po 50 ročných seniorov. Základom každej bikrosovej trate je štartovný pahorok so štartovacou rampou, ktorá vypustí na trať vždy osem jazdcov, ktorí medzi sebou bojujú o postup do ďalších častí preteku. Skoky sú robené z hliny a ako vrchný povrch býva najviac používaná šotolina. Poslednou dobou sa tiež stále častejšie používa do zákrut a na odrazové hrany skokov asfalt. Vďaka tomu, že trate sú vždy pevne uvalcované, jazdia bikrosári s pevnou vidlicou. Skoky na dráhe sú rôzne, či už veľkosťou, alebo typom  a teda trať každého klubu je iná. Najznámejšie sú dvojskoky, trojskoky, lavice a vyskakovák, u ktorého je odrazová hrana položená nižšie než dopadová. V cieľových rovinkách sa stávajú módou tzv. mnohoskoky, tj. skok zložený z viac jednoduchých prvkov, ktoré dávajú viac možností na prejazd či skočenie. Pretekári jazdia na dvadsať a dvadsaťštyripalcových (Cruiser) špeciáloch. Preteky sú vďaka veľkej rýchlosti a technickej náročnosti atraktívne pre divákov, ale pri kolíziách tiež veľakrát bolestivé pre jazdcov. Preto nosia povinnú výbavu v podobe prilby, rukavíc, dresu s dlhým rukávom a dlhými nohavicami. Mnohí dopĺňajú svoju výstroj o chrániče kolien, lakťov, hrudníka a chrbtice. Systém pretekov  podľa medzinárodných predpisov je jednoduchý, napríklad vo vekovej kategórii, kde sa na štarte zíde 64 jazdcov, ide 8 skupín po osem jazdcov, a to tak, že každá skupina odjazdí tri kvalifikačné jazdy a štyria najúspešnejší jazdci vždy postupujú ďalej, do 32 členného štvrťfinále, kde sú 4 skupiny po 8 pretekároch, ale pozor, ide sa už len jedna jazda. Z každej jazdy prví 4 postupujú do semifinále, kde sú dve skupiny po 8, a znovu rovnakým vyraďovacím spôsobom, kým neostane finálová osmička, ktorá si to v jednej jazde rozdá o konečné poradie. Čas tu nie je dôležitý, dôležité je vždy prebojovať sa do prvej štvorice a postupovať tak ďalej v preteku.

 

Bikros vznikol koncom 60. rokov minulého storočia v Kalifornii a USA je tým pádom kolískou tohto športu. Ohromnou vlnu popularizácie priniesol bikrosu film E.T. mimozemšťan, kde sa detskí herci preháňali práve na bikrosových bicykloch. Najskôr sa jazdilo na motokrosových tratiach, potom sa začali stavať špeciálne pre bikrosové bicykle. Najskôr boli z kopcov a zo skokov sa používali len lavice a hrby, o žiadnych veľkých dvojákoch nemohla byť reč. Postupom času sa trate dostávali do roviny a pribúdalo stále viac rozmanitých skokov. Dĺžka dráhy ale zostáva stále rovnaká, okolo 400 metrov. Prvé, jednoducho ovládané padacie štartovacie rampy vystriedali nové, piestové a ovládané počítačom. Históriou je i štartér, teda človek, ktorý štartoval jednotlivé jazdy. Mal cedulu s nápismi 10 a 5, ktoré znamenali počet sekúnd do štartu. Tie držal nad hlavou, otočil a včas odistil štartovacie zariadenie. Dnes zase všetko riadi počítač a štartuje sa na semafóry. Z USA sa bikros preniesol i do ostatných končín sveta začiatkom 80. rokov a v roku 1982 sa konali prvé Majstrovstvá sveta, a to v Holandsku. Začiatkom 80. rokov sa začal bmx profesionalizovať, a to hlavne v Austrálii a USA. Najlepší profi jazdci z Európy z polovice 80-ych rokov boli predovšetkým z Holandska a Francúzska, kde bikros zažil najväčší rozmach, a trebárs vo Francúzsku existujú v školách športové triedy so zameraním na bikros. Najúspešnejšou svetovou bikrosárkou je Corine Dorland z Holandska, ktorá získala desať titulov svetovej šampiónky.



Archív » http://old.cyklistikaszc.sk/